Z tvorby členov :

 

POTÁPAČSKÁ BALADA

 

Trolejbusy, autobusy ktože len chce nech to skúsi.

Tak poďme na to mastopusy nasaďme si oktopusy.

 

Nejdeme sa len tak tárať, chystáme sa poponárať.

Len na toto tu čakáme, odradiť sa nedáme.

 

Ako vyplznutú biednu fenu, napchali ma do neoprénu.

Zľava, zprava trčí chobot, všade samá hadica,

vypadám v tom ako robot, tu a tam je matica.

 

Duško sa o nás postaral, všetkým trom nám rady dal.

Ako pod vodou sa vzorne správať, prirýchlo sa nevynárať,

na seba si pozor dávať, vzájomne si vypomáhať.

Keď druh za kyslíkom bude sa raz plaholčiť,

ľavou rukou treba ho len mierne odstrčiť,

pravou rukou našmátrať, oktopus tam vypátrať,

pekne ho len vytrhnúť a do huby mu ho zasunúť.

 

Na plošine na Senci, nervy doma v kredenci,

dole brehom sa už cápem, neviem či to dobre chápem,

už ma z toho bolí riť, nedá sa mi zanoriť.

 

Daj sa svete toľko vzruchu, kvôli veste plnej vzduchu,

zaľahnuté v pravom uchu, kŕče v mojom prázdnom bruchu.

 

A tak pekne po ponore, a že nie sme v dekompresnej komore,

vďaka Bohu už sme hore, je to pre nás veľké skóre.

 

Už je to tu veľké cviky, máme z toho obavu,

ksichtami nám prejdú tiky, kazí nám to náladu.

 

Myslíš, že to budem práve ja, 

kto bude robiť dlhé desaťmetrové ááá ?

Kto bez pomoci, bez lásky, bude plávať v hĺbke bez masky ?

Veru lepšie niekde s tmavovláskou, 

ako dole so stratenou maskou.

Nebolo by krajšie na prírodu hľadieť z obloka,

ako vo svojom mladom tele mať zahryznutého žraloka.

 

Zahráš mi potom na harmonike, 

keď vďaka zamrznutej mechanike,

skončí sa tak život môj, skôr ako ten čulý tvoj ?

Kto si ma na svedomie zoberie, keď voda sa mi do pľúc naberie ?

 

Tak sa tápem, tak sa vnáram, čím viac hlbšie, tým viac k máram.

V ušiach hučí, masku vzpína, až mám z toho veľký strach,

čosi zlé to pripomína, zvony bijú na poplach.

 

Po nešťastnej sranici u Novomestského v márnici,

moje telo pomaličky, ide rovno do chladničky.

 

Mal som sa stať povaľačom, ako dákym potápačom.

Mal som všetko bozať v riť, ako sa ísť zanoriť.

 

Teraz život môj je zmarený, keď ako úhor zranený,

v hlbočine som sa zmietal a vzduch okolo mňa len tak lietal.

 

Klieštiky už cvakajú, rebrá riadne praskajú,

skalpel doktor uchopil, do vnútra s ním postúpil.

Hrudný kôš sa rozťahuje, pľúca mi už vyťahuje.

 

Až teraz sa mi dostalo, to čo z pľúciek zostalo,

čo mi vzišlo na môj um, orgány pôjdu na výskum.

 

Veru tak pán profesor, zamrzol mi kompresor,

neviem čo sa presne stalo, predísť tomu sa však nedalo.

 

Tak to bola balada, a to čo nás napadá,

neberte to celkom vážne, iba ak tak trochu vlažne,

život berte s úsmevom, spestrite ho so spevom

 

Sven 30.8.2007